Denník „čerstvej“ matky: Cestovanie s bábätkom. Káva, káva a nekonečná trpezlivosť

Som vyštudovaná antropologička, bývalá novinárka a fanatická milovníčka kávy a úhľadných papierových bločkov. Lenže môj život je teraz tak trochu naruby – už pár mesiacov mu velí niekto iný. Za posledných pár mesiacov sa zo mňa stal ešte väčší dobrodruh, než som bola skôr. I keď trochu inak.

Milujem cestovanie a nechcem sa ho vzdať ani teraz, keď mám štvormesačného chlapčeka. Mnoho vecí je síce úplne naruby a ja sa už nemôžem spontánne zbaliť do minibatôžka a vyraziť niekam pod stan, za to ma na každom kroku čaká dobrodružstvo, o akom sa mi skôr ani nesnívalo. Verte alebo nie – dieťa a šesťročná stavačka sú totiž na cestovanie neskutočná výzva.

23:00 Dobaľujem posledné bodyčko, pyžamká s veľrybami, letný spací vak, loptičku s loptičkou vnútri, hrkálku, čo vyzerá ako motýľ, húsenicu a hrocha zároveň, knižku s pandami a pískaciu ovečku, plyšového psa, ktorý vie hrať uspávanky, podbradník číslo jedna, podbradník číslo dva, hryzátko, asi sto plienok a kraťasky. Svoje veci si zabalím ráno.

02:00 Zamrnčanie, plač. Kristián. Je hladný. Kojím, hojdám, maznám.

04:00 Zamrnčanie, plač. Kristián. Je hladný. Kojím, hojdám, maznám. Som hladná.

07:00 Zamrnčanie, plač. Kristián. Je hladný. Kojím, hojdám, mazná Vojto.

08:00 Za hodinu máme vyraziť. Lenže ja nemám zbalené. A som hladná. A tiež si chcem dať sprchu. Hádžem do seba prvú šálku kávy.

09:00 Kristián spí. Dávam si toast s marmeládou, kávu a tiež dlhú sprchu (sedem minút). A stihnem sa i nalíčiť. Ha. Deň je krásny.

10:15 Kristiánko vstáva, prebaľujem, hojdám a dolaďujem posledné detaily balenia. Podarilo sa mi počet tašiek znížiť z trinástich na osem. Máme priestorné MPV, takže si s celkom pokojným svedomím balím štyri páry topánok, troje šaty a prihadzujem tiež knižku a oblečenie na behanie, pretože čo keby, že áno. Existuje nejaký kurz efektívneho balenia?

11:00 Začína odnos vecí do auta. Zatiaľ čo sa Kristián rozpráva s našou dvojmetrovou obývacou stenou, Vojto behá ako fretka, chladí auto a snaží sa do neho všetko naskladať pomocou metódy tetrisu. 

11:20 Pridávam kočík a slamenú tašku s vecami na kúpanie. Tu asi povezieme na streche, rovnako ako môj kufor a kočík, ktorý vedia zložiť iba pracovníci NASA. Niekam sa tiež musí vojsť naša stavačka Františka. Tá sa v čase skladania vecí do auta vrhla na stopovanie holuba po pražských uliciach.

11:30 Ideme!!!! Františku sme úspešne odvolali z lovu a posadili do kufra. Kristiánko je zatiaľ v pokoji, hrá sa s loptičkou. Vojto riadi a ja si užívam výhľad z okna, i keď mám pod nohami asi päťdesiat tašiek a sedím v pozícii, pri ktorej si môžem bradu úplne v pokoji oprieť o kolená.

12:15 Zamrnkanie. Ha. Na toto som samozrejme pripravená. Z jednej z tašiek vybaľujem knižku s pandami, ktoré šuštia! Vyzerá to, že to zabralo. Som supermatka.

12:17 Rev. OK. Takže knižka s pískacou ovečkou?

12:20 Rev. Dobre, takže pauza na kojenie. Zastavujeme na najbližšej pumpe. Dieťatko sa upokojí hneď, ako ho vyberieme z autosedačky. Kojím na parkovisku za benzínkou, zatiaľ čo naša stavačka chytá na priľahlej lúke čmeliakov.

12:40 Sme všetci opäť na palube. Pred nami je ešte 250 kilometrov. Dávame si s Vojtom kávu a užívame si tú chvíľu, kedy dieťa i pes spia.

13:50 Kristiánko je hore. Prepína si telíčko a začína sa sťažovať na svoju autosedačku, ktorú v poslednej dobe vážne nemá rád. Vojto spustí jeden z našich záchranných mechanizmov: spev. Ja sa po chvíľke pridávam. Spievame Dievku modrookú, Bývavalo, Mravčiu uspávanku a tiež Chválim ťa Zem moja. Ja som to predýchala, tak sa mi zamotala hlava, Vojto pokračuje „šiel svojou cestou híkavý osol“ a Kristián sa, zdá sa, upokojil. Uf.

14:48 Zastavujeme na benzínke. Musíme natankovať. I keď máme byť zodpovední rodičia, stále tankujeme ako za študentských čias: za desať eur. Nemá zmysel to rozoberať, pracujeme na tom! Modlím sa, aby sa to dieťa nezobudilo. Zobudilo sa. Vyberám ho z autosedačky. Vojto prináša kávu. Kojím, maznáme sa a užívame spoločnú chvíľu. Už len pár desiatok kilometrov a budeme v Berlíne. Našťastie sme nikomu nesľúbili, že dôjdeme v určitú hodinu. To sme vzdali po tom, čo sa nám zatiaľ ani raz nepodarilo prísť k detskej doktorke včas. A tá je od nás desať minúť pešo. Berlínski priatelia boli preto dopredu oboznámení s možnosťou nášho oneskorenia o dvadsať minúť alebo o polovicu dňa.

16:00 Krik, rev a prepínanie. Kristián sa rozhodol, že nám svoje posledné chvíľky v aute poriadne ozvučí. Cumlík, hrkálka, ovečka, psík, čo hrá uspávanky, „šiel svojou cestou híkavý osol“, „bývavalo“ ani „ššš šššš šššš“ nepomáha. Našťastie už prichádzame do cieľa. Mám pocit, že mám dieru v hlave, Vojto sa zdá byť tiež trochu dezorientovaný, keď miesto spiatočky dáva pri parkovaní jednotku a potom ešte raz. Púšťame Františku z auta, tá to hneď namieri do priľahlej talianskej reštaurácie, ani nemám silu ju volať.

16:30 Ešte že existujú priatelia, kofeín, dobré jedlo a víno. Dávam si síce len symbolickú kvapku, ale pozerám na Kristiánka, ako sa smeje a všetka tá únava z cesty sa rozplynie. Čo že som to robila v živote pred dieťaťom?

Text: Viola Černodrinská Foto: Getty Images