Denník „čerstvej“ matky: Kakáme, neplače a ďalšie materské paradoxy

Som vyštudovaná antropologička, bývalá novinárka a fanatická milovníčka kávy a úhľadných papierových blokov. Lenže môj život je teraz tak trochu naruby – už pár mesiacov mu velí niekto iný.

Pamätám si ako teraz. Venčím svoju fenku Františku, oproti nám práši obrí labrador a maškrtne začína pobehovať okolo. Ochranársky na jeho paničku skríknem: „My hárame!“ Pár sekúnd nato už sa rúcam smiechom nad svojim statočným plurálom. To ale ešte netuším, čo ma čaká, až porodím.

"My máme dva zúbky a v noci moc nespíme,“ hlási mi kamarátka na baby joge. Chvíľku to spracovávam, predstavujem si ju, ako v noci blúdi temným bytom s rozbitou tvárou, v ktorej útrobách sa skrývajú len dva zuby.

„Koľko ich máte vy?“ vytrhla ma zo snenia.

„Čo ako?“ pýtam sa a otázka mi príde úplne mimo, veď ja ich mám plné ústa a prečo mi vyká.

„No koľko máte zúbkov?“

„Aha, Kristián. Nemá ani jeden.“

Nechcem tu ani rozoberať, čo mi ide hlavou po vyslovení vety „my kakáme jedenkrát za týždeň“.

"Nikdy som sa necítila viac sexy,“ prehlasuje akási celebrita dva mesiace po pôrode cisárskym rezom a dokladá to polonahou fotkou v kúpeľni. Nielenže tam nie sú žiadne stopy súžitia s miminkom, na jej tele dokonca nie je ani stopa po nedávno prebehnutom tehotenstve. Ako to robí, či si tie pláty kože schovala na chrbát alebo šla na plastiku, nemám tušenie, ale telu jednoducho trvá, než sa dá dokopy. Lekári tvrdia, že po tom, čo sme deväť mesiacov nosili pod srdcom dieťa, trvá zhruba rovnakú dobu, než sa maternica naplno stiahne a telo vyzerá viac-menej ako predtým. Pokiaľ si teda nedostatok spánku a energie nedotujete snickerskami a nezapíjate ich mirindou. A o sexe po pôrode niekedy nabudúce. Alebo radšej nie. Nechcem desiť.

"Barborka vôbec neplače, je strašne dobrá,“ hovorí mi susedka s dcérkou v náručí a kŕčovito sa pri tom usmieva. Tak po prvé, „dobrá“ nerovná sa, že neplače. A za druhé, deti proste plačú, mrnčia, revú a kričia. A to je dobre! Nemajú nám ako inak ukázať, že sa im niečo nepáči. Kristián plače dosť pravidelne, pokiaľ potrebuje prebaliť, je hladný, je unavený alebo mu naša Fanka olizuje tvár až tak, že sa mu to nepáči. Zo začiatku ma to stresovalo, po pol roku spoločného života sa z osemdesiatich percent dokážem trafiť do jeho potrieb. Takže plaču viem predchádzať alebo ho utíšiť behom chvíľky.

„Nepotrebuješ s niečím pomôcť?“ Nie, ďakujem, všetko zvládam! Prácu, dieťa, psa i domácnosť. Len sa občas rúcam, keď presolím polievku, bielizeň v práčke nechávam dlhé hodiny, aby som ju potom zapínala znovu a potom ešte raz, zaspávam pri písaní mailov a z filmov vidím spravidla len úvodné titulky. Nie, pomoc nepotrebujem.

„Teraz si hlavne mama,“ počúvam z viacerých strán. Jasné, ale tiež som to ja! Viola. Tá, ktorá by si rada občas zašla na horolezeckú stenu alebo nakupovať oblečenie. Alebo vyrazila na drink s priateľmi a pretiahla to až do včasných ranných hodín. Tá, ktorá by sa chcela doobeda opiť proseccom, celý deň pozerať na seriály a pri tom jesť samé nezdravé veci, zájsť si na manikúru, pedikúru a ku kaderníčke, prepiť sa kávou tak, až sa jej rozklepú ruky, milovať sa so svojim chlapcom do štvrtej do rána, potom si len objednať phóčko (vietnamská polievka Pho Bo) a prespať celý ďalší deň.

Miesto toho zaspávam o deviatej a vstávam denne 6:30, kojím, prebaľujem, maznám a uspávam. Medzitým hltám toast s marmeládou a kávu do seba lejem zodpovedne, aby som mohla aspoň hodinku doobeda pracovať, keď synček spí. Ale aj tak by som nemenila.

Text: Viola Černodrinská Foto: Getty Images