V správnej rozprávke niekoho utopia, zožerú alebo upečú. Hovorí psychológ

Sú pre vás klasické rozprávky čitateľným súbojom dobra a zla? Statočný princ vytrhne drakovi z pazúrov krásnu princeznú, dostane polovicu kráľovstva a bla bla bla? Ale také jednoduché to nie je. Rozprávky sú odjakživa plné násilia a krvi, a často vcelku bezdôvodne. A keď ich čítate so psychológom za chrbtom, až vtedy je to horor!

Do pece s tebou!

Upečené deti, zjedená princezná, popravený princ, to je štandardná výbava bežnej európskej rozprávky. Vodníci, čerti, bezhlaví rytieri, hýkalovia, umrlci... Dokonca ani neškodné svetlušky nevyviazli bez biľagu a stali sa z nich beštie, ktoré zatiahnu človeka do močiara a potom sa nad tým umierajúcim chudákom pochechtávajú.

Reči o tom, ako sú dnes deti skazené násilím, zatiaľ čo predtým vyrastali na obláčiku naivných detských predstáv, sú skrátka nezmysel. A to ani nemusíte otvoriť práve preslávenú zbierku ruských rozprávok Krása nevídaná, kvôli ktorej sa v noci hrôzou budili generácie československých detí a ich rodičov. Tí sa nechali nachytať na poetický názov a okorenili potomkom zaspávanie Kostejom Nesmrteľným.

Horory pre deti

Skrátka, hneď ako sa o rozprávky začnete trochu zaujímať, vôbec vás neprekvapí, že o nich napríklad psychiater Jan Cimický hovorí ako o hororoch. A nemyslí tým len nejaké povesti z drsných krajov, v ktorých sa deti od štyroch rokov učia vlastnoručne zahrdúsiť hada alebo rozštvrtiť hyenu a iné hryzavé zvieratá. Hovorí o rozprávkach našej, európskej civilizácie: „Také rozprávky bratov Grimmovcov sú jeden väčší horor než druhý.“ A to necháva bokom, že sú vlastne už od prvých vydaní scenzurované a rôzne popisy pečenia zaživa a podobne sa do tlačenej podoby ani nedostali.

Ale vlastne vôbec nemusíme ísť ďaleko. Napríklad Karol Jaromír Erben je vo svete preslávený ako autor hororov. A to vďaka zbierke Kytica, ktorá je plná roztomilých riekaniek. Napríklad: „Niečo padlo – podo dvermi / mok sa javí krvavý; / [...] detská hlava bez telíčka / a telíčko bez hlavy.“ Trvajte v cudzine na tom, že Erben je váš obľúbený rozprávkar, a zrejme vás pre istotu vyhostia a Čechom zase zavedú víza.

Terorom k poslušnosti

A na čo je tá hrôza? Odborníci tvrdia, že násilie v rozprávkach malo deti varovať, naučiť ich pochopiť význam poslušnosti, a to za pomoci prípadného tvrdého trestu, ktorý navyše často ani nie je v rukách rodičov, ale nezmieriteľnej vyššej moci. Jednoducho, kto hnevá maminku, neriskuje zaucho, ale nejakú strašlivú smrť. A možno dokonca do dediny priláka temné sily! Ešte vám prídu World of Warcraft alebo Fortnite extrémne násilné?

Niektorí psychológovia tvrdia, že rozprávky reagujú na vnútorné strachy, odrážajú detské chápanie dejov a situácií, a vraj pomáhajú riešiť osobné konflikty. No ale pretože výchova k dobru a férovému jednaniu je pomerne nudná, je potrebné to v rozprávkach prehnať a zjednodušiť. Dobro víťazí (za každú cenu, tu sa na spravodlivosť veľmi nepozerá) a zlo je porazené (aj keď, azda môže drak zato, že dostal za úlohu žrať princezné?). Skrátka, násilie sa v rozprávkach stará o príbeh, pretože z prapoviedok „dobrým pomáhaj a zlým sa vyhýbaj“ by akciu nevydojil ani Hans Christian Andersen. Ten pritom dokázal postaviť drámu na krabičke zápaliek a jeho majstrovské umenie je tiché zamrznutie v snehu.

Čo sa deje v detskej duši

Ako by povedal švajčiarsky otec detskej psychológie Jean Piaget, detské myslenie sa nezaobíde bez kúzel. Je totiž animistické – deti sa k neživých veciam chovajú ako k živým. S milou bábikou sa maznajú, neposlušnému traktorčeku s gustom nasekajú nádrž. A tomu zodpovedá aj svet rozprávok. My sa smejeme, že zvieratá aj veci hovoria alebo že sa ľudia bežne menia na kamene a naopak. Ale dieťa to zažíva denne.

Najďalej (od sveta, v ktorom žijú ľudia bez duševnej poruchy) sa vo výklade rozprávok dostala psychoanalýza. Jej špičku predstavuje Rakúšan Bruno Bettelheim. Ten sa do rozprávok ponoril tak hlboko, že aj z cudnej Popolušky nakoniec urobí mládeži neprístupný príbeh. Z jeho knižky Za tajomstvom rozprávok si preto vytiahneme pár šperkov. Napadlo vám napríklad niekedy, prečo je to v rozprávkach samá macocha? Macocha predsa nie je mama, takže až tak nevadí, keď na ňu padne strom.

Stručne povedané, zas tak veľa sa toho v detských príbehoch posledných niekoľko storočí nezmenilo. Vlastne niečo predsa len – násilia a skrytého sexu teraz obsahujú významne menej.

A pred zaspaním ešte na zamyslenie pár ukážok psychoanalytických rozborov klasických rozprávok:

POPOLUŠKA

Podľa Bettelheima je Popoluška jasným odkazom na obdobie, kedy si dieťa začína osvojovať hygienické návyky a zlyháva v nich. „Dieťa sa síce môže naučiť byť čisté, ale vie, že by omnoho radšej popustilo uzdu svojmu sklonu byť neporiadne a špinavé,“ píše. Nasleduje celkom rozumná pasáž o súrodeneckej žiarlivosti, ale rozbor obúvania črievičky tento raz vynecháme.

JANÍČKO A MARIENKA

Obraz detského strachu, že ich opustia rodičia – tu ako príbeh dieťaťa, ktoré je nútené vzdať sa závislosti na matke. „Perníková chalúpka, ktorú je možné zjesť, je symbolom matky, ktorá živí dieťa zo svojho tela,“ píše Bettelheim.

ČERVENÁ ČIAPOČKA

Už jej meno kladie dôraz na červenú farbu zastupujúcu vášnivé city a zrelosť. Vlk je v role zvodcu, ktorý chce Čiapočku dostať do postele. Rovnako ako už to vykonal s babičkou, symbolom zrelej ženskosti. „Nakoniec sa musí objaviť poľovník a všetko vyriešiť,“ tvrdí Bettelheim.

Tak dobrú noc!

Text: Michal Schindler Foto: Getty Images